Ako z románu

piatok 29. decembra 2017


Ako dlho trvá, kým sa zamilujeme? Podľa amerických vedcov by to nemalo zabrať viac ako pätinu sekundy. Ale to, či nám motýliky v brušku spôsobil ON, alebo si ich len namýšľame, zostalo zatiaľ nepreskúmané. 
Bohužiaľ.

Pravdou je, že nikto nechce lacné a ľahko dostupné veci. A on nebol ani jedno. Na začiatku. Keď nás Zoe zoznámila, slušne mi potriasol rukou, povedal "Ahoj", a skôr než som sa stihla spamätať, bol preč. Bolo úplne jedno, ako dlho som ho svojím pohľadom nútila, aby sa otočil, koľkokrát som okolo neho náhodou prešla v meste, nepomáhali ani obtiahnuté rifle, zvodná chôdza a hlasný, až príliš hlasný smiech. Bol to prvotriedny pán nedostupný. A to bol jediný dôvod, prečo som ho chcela. Lenže to mi došlo príliš neskoro.

Dva mesiace.

Chodila som na miesta, kde mal byť, kde som ho už raz videla, aj všetky zvyšné, veď čo ak náhodou? Napriek tomu, že patril prinajlepšom k priemerným, dievčatá si mohol vyberať. Každý večer sedel s partiou v bare a málokedy odchádzali bez toho, aby sa pobil. Zdalo sa, že toho blondiaka s modrými očami, nie vyššieho odo mňa, pozná naozaj každý. Nebol to môj typ, ale tým som sa vtedy odmietla zaoberať.  Namiesto toho, aby som jednoducho zaspávala s jeho tvárou pred očami, stále som prekvapene rozmýšľala o ľahkosti, s akou ma dokázal ignorovať.

Moja nová škola tú posadnutosť vyriešila po svojom. Začiatok školského roka bol čoskoro dávno za nami  a učitelia začali ukazovať pravú tvár.  Pribúdali  úlohy, eseje, trojdňové projekty oznámené deň vopred, dobrovoľné domáce, nedobrovoľné testy a  nedobrovoľne dobrovoľné skúšania ešte predtým, než sme sa vôbec zobudili. Nezostával mi čas na vymýšľanie poučiek o predvídateľnosti Markov, a nakoniec som si ho aj prestala hľadať. Na večere som sa už nestíhala líčiť a chodila som na ne zásadne v sivých legínach, v ktorých som na izbe mohla pohodlne zúfalo sedieť nad papiermi s poučkami a v jedálni na mňa už vychovávateľky nezazerali kvôli tomu, že som otočila celý stôl naopak, lebo v tých nových hriešne drahých nohaviciach som dokázala jesť len v určitej polohe. No neskôr sa ukázalo, že to nebol až taký dobrý nápad. 

V ten deň som sedela na posteli ako obyčajne a rozhodovala sa, či sa vykašlem na fyziku alebo dejepis. Práve keď začal  vyhrávať dejepis, zvalila sa na mňa Zoe, a prerušila dilemu, ktorú som riešila večer čo večer, len vždy s inými predmetmi.
"Hádaj, kto lajkol našu fotku, Kika," strkala mi pred unavené oči svoj instagram.
"Akože, aj by som hádala, lenže polku tvojich sledovateľov nepoznám," zasmiala som sa a listovala v dejepisnom zošite, aby som zistila, koľko toho, preboha, je.
"Myslela som tú, ktorá je na tvojom účte."
"Prišlo ti upozornenie?"
Otrávene prevrátila oči a vytrhla mi zošit z rúk: "Hej, ty múdra. Divné, že ju lajkol teraz, pridala si ju pred troma týždňami. A na večere si sa prestala obliekať ako človek pred..."

"Počkaj, o kom je reč?" Nechápala som, ale výraz plný zadosťučinenia na Zoeinej tvári vravel, že je to dobrá správa, bez ohľadu na to, ako ju prezentuje.
Ostentatívne vzdychla, postavila sa doprostred izby a zavrešťala: "Marko lajkol a dokonca OKOMENTOVAL fotku na Kikinom účte!"
Vyskočila som z postele a hnala sa k nej. Andrea s Ivanou sa na seba pozreli a začali ako na povel ujúkať. "To nemyslíš vážne, ukáž mi to!" vytrhla som jej ajfón z rúk.
"Čo napísal?" zaujímala sa Ivana.
"Ten  ukazovák spojený s palcom do O, usmievavý smajlík a hviezdičku," nazerala mi ponad plece Andrea.
"Tak, ako sa cítiš Kikuš?"
"Ja....Ani neviem," habkala som neschopná zdôvodniť svoju červenú tvár nielen pred dievčatami, ale aj  pred sebou. Už dávno som naňho prestala myslieť, a s čistým svedomím som mohla odprisahať, že mi bol úplne ukradnutý.

Lenže komentár s hlúpymi emotikonmi od chalana, o ktorého som tak dlho stála, ma úplne poplietol. Cítila som krásna a žiadaná. Moje ego stúplo, a potichu mi šepkalo do uška, že nakoniec  budem mať všetko, čo chcem. Vôbec sa mi nechcelo počúvať hlas rozumu, ktorý vravel, že ak ma do šialenstva privádza jeho záujem a nie on sám, mala by som sa na to vykašľať.

A tak som začala robiť jednu osudovú chybu za druhou. Prinútila som Zoe, aby mu ako bývalá spolužiačka napísala. Len obyčajné "ahoj, ako sa máš, dlho sme sa nevideli".

Pochopil. Po chvíli prišla správa, ktorú sme všetky svorne očakávali. 

"btw. pozdravuj svoju spolubyvajucuu :P"

"Nedaj sa tak ľahko okej?" Kládla som jej na srdce skôr, ako sa jej prsty rozbehli po klávesnici.
"Tvár sa, že nevieš o akú spolubývajúcu ide," ujasnila jej to Ivana.
Začali sme sa smiať. "Dievčatá, toto je strelené. Ja neverím, ako sa ti tak môžu plniť sny, Kika," neveriacky krútila hlavou Andrea.
"Ale s trojmesačným odstupom," pripomenula jej Ivana s nosom nalepeným na ajfóne, ktorý v tých chvíľach akoby patril všetkým. Už dávno sme sa vykašľali na štúdium, a radšej sa radili čo a ako.

"mám tri spolubývajúce, musíš mi povedať meno :)"

"taka malička s pekným zadkom, casto chodi na vecere v sivych leginach a podla ig by to mala byt kristina :P"

"našťastie mám iba jednu kristínu a tá ti odkazuje, že si si ju musel pomýliť s iným zadkom v sivých legínach"

"ona nerada prijima komplimenty?:P"

"prijíma, len nemá rada keď jej vravia, že je maličká :D"

"to poznam. myslis ze by som jej mohol napisať, aby sme sa spoznali?"

"veď vás dvoch som už raz v jedálni zoznamovala, nepamätáš si? :/"

"vobec nie a strasne sa za to hanbim, kokso to fakt? vies co idem jej napisať okej? myslis ze odpise?"

"u Kiky nikdy nevieš ale hádam áno :)"

"neodpisuje :(" 

"vieš, dnes tu máme trochu rušno :), počkaj chvíľku"

Na druhý deň som mu odpísala na to ahoj so smajlíkom, ktorého by som najradšej zakázala používať. Písali sme si necelý týždeň. Po troch dňoch "sa neskutočne namotal" a začal  ma "milovať". V nedeľu večer sme sa 15 minút rozprávali cestou na internát. V pondelok som mala meniny, a počas toho, ako mi neohrabane gratuloval, padla prvá pusa.

A boli sme spolu.

Bola to moja prvá oficiálna láska. Bez motýlikov, bez tepla, bez zimomriavok a ohňostrojov. Ale aj tak som sa neúnavne presviedčala, že ho milujem. Akoby nie? Matematika mi nikdy nešla, ale aj tak som dokázala nájsť v tom zmätku logiku, ktorou som sa opíjala celé tri mesiace. Povedal, že ma miluje. A len jeden muž ma môže naozaj milovať. Takže musí byť ten pravý. A ak je to ON, musím ho milovať aj ja. Lebo svoju osudovú lásku proste milujete. 

Šibnuté? Nie celkom. Tak veľmi som ho nechcela sklamať! Pri písaní správ s xy srdiečkami a šepotaní "milujem ťa" do ucha som dúfala, že raz tá láska z románov predsa len príde. Dennodenne som sa obviňovala, že som monštrum, ktoré nič necíti. Nazdávala som sa, že som sa nechala oklamať romantikou a nútila som svoje srdce, aby sa zaľúbilo. Výčitky ma zožierali vo dne v noci. 

Raz zo mňa vypadlo, že by som si chcela dať malú pauzu. Len chvíľu, kým zistím čo je to, čo cítim, keď sa bozkávame. Čakala som hocijakú reakciu. Ale slzy fakt nie.

Fotky svojej plačom zvraštenej tváre mi posielal celú noc. Opakoval, ako veľmi ma miluje, a k slzám pridal aj výroky o samovražde. Pretože, samozrejme, nemôže bezo mňa žiť, a radšej bude na mňa dávať pozor zhora. Je pekné, ak vám niekto povie, že by pre vás aj zomrel. Ale byť dôvodom, ktorý niekoho doženie k samovražde už také roztomilé nie je.

Na svoj nápad som okamžite zabudla a veľmi som sa ospravedlňovala. Počet mojich výčitiek za stotinu sekundy sa už nedal zrátať. Nemohla som sa ďalej pozerať do tváre, ktorá mi predtým, ako som ju videla úplne zblízka, pripadala príťažlivá. Točila som sa v začarovanom kruhu, pomaly som zabúdala kto som a  svoje staré hodnoty som zatlačila do úzadia. 

Ale Marko to bral ináč. Čakal ma vždy a všade, nosil mi sladkosti, plyšáky a kvety... Z času na čas sme sa pohádali, ale vždy sme to vyriešili. Milovala som ho natoľko, že som ho párkrát aj zobrala domov a predstavila našim. Na výročie teda za svoju dokonalosť zrejme čakal iný darček ako vetu: "Chcem sa rozísť."

Celé tri mesiace som na také čosi odhodlávala. Vždy, keď som si myslela, že som pripravená nepodľahnúť, moje odhodlanie stroskotalo pár krokov od neho. Až kým som sa vo výťahu nedala do reči s Adrianou. Celá nadšená mi vykladala o Markovej momentálnej frajerke, ktorú minule videli s obrovským plyšovým psíkom, ktorého jej daroval. Očividne nevedela, že to dievča práve stojí pred ňou a nadšene rozprávala ďalej.
"Chápeš, on toho psa či čo, najprv kúpil kamarátke. A vieš, taký  veľký plyšák stojí aj 60 eur!" Pohoršene prevracala oči.
Nie, nechápala som. "Akože? Takého istého kúpil aj kamarátke?"
"Nie nie, to by bolo ešte dobré! Ale to je debil! Ona mu ho vrátila, že ho nemôže prijať, a on ho teraz dal frajerke. Normálna recyklácia!"

Tak to teda hej...

Asi toto bol ten posledný kúsok skladačky, ktorý som tak dlho hľadala. V preplnenom výťahu, kde sa vznášala vôňa suchých šampónov a kvetinových voňaviek, Aďka sa pohoršovala nad absurdnosťou  chlapcov a ostatné spolucestujúce sa upravovali v zašpinenom zrkadle, mi začali chýbať 3 mesiace života. Aďka ma, bez toho, aby o tom vedela, ubezpečila, že nemám príliš veľké nároky a ani nie som ľadová kráľovná s bujnou fantáziou. Pomohla mi Marka uvidieť v inom svetle. 

Uvedomila som si, že počas hádok neustupoval on, ale ja. Že k nám domov som ho vlastne nikdy nevolala. Že som si nastavovala budíky, aby som mu nezabudla odpísať do 5 minút. Že som zrazu všade chodila načas, lebo som nechcela byť pomedzi slzy obviňovaná, že chodím s ďalšími tromi. Že  hľadám lásku medzi nami pridlho.

 Tak kde sú tie ohňostroje keď sa s ním už  konečne bozkávaš?

1. On ma chce, a ja som dlžná
Ako znie odpoveď na "Milujem ťa"? Bohužiaľ, väčšinou je to "Ja teba tiež..." sprevádzané sklopeným pohľadom a preklínaním samej seba. Ale je to fajn, nie? Koniec koncov, každý z toho niečo má. Ty menej času a on čoraz väčšie ego... 

2. Prvý, druhý, tretí, štvrtý, a kde je ON?
Povedzme si na rovinu, každú z nás poteší, keď sa ju niekto, hocikto, pokúša zbaliť a okolie jej to potvrdí. Ani neskúšaj poprieť, že si sa pri každej obdivnej správe trochu nenamotala. Odpisuješ, stretávaš sa, červenáš, a zrazu ste spolu. Veď je taký milý! A naozaj ti to stačí? Ten, ktorý by ťa ľúbil a nielen predstavoval kamarátom, možno stojí neďaleko a pozerá, ako si pri každom ďalšom zo zástupu idiotov nahováraš, že chémia z románov neexistuje...

3. Väzí to v nás podvedome, každý to cíti
Nahováraš si, že si mrcha? Že nemáš srdce? Že máš priveľké očakávania a príliš veríš románom?
V tom prípade klameš samú seba. Zaslúžiš si všetko, čo chceš. Nemáš veľké nároky, ani nie si necitlivé monštrum. Zaslúžiš si vzťah, v ktorom nebudeš ani na sekundu pochybovať. Taký, ktorý so sebou prinesie všetko to, o čom si čítala a snívala. Vzťah, ktorý bude stelesnením všetkých zamilovaných pesničiek a citátov. Taký, v ktorom budeš cítiť, ako ti poskakuje srdce, ako ťa šteklia motýliky v brušku, a ako sa ti ohňostroje rozprskujú za viečkami pri každom bozku. Vzťah, v ktorom bude hocičo, všetko, a ešte viac. Budú v ňom romány. Zimomriavky. Klišé. A láska. Taká, o ktorej sa nebudeš po nociach presviedčať...


Nútil ma myslieť si, že ma miluje, aby som sa cítila zaviazaná. Plakal, aby som zostala, aby ma mal. Lebo to on chcel. 
Vlastniť, nie ľúbiť.
Ešte v ten deň som sa s ním rozišla. V mene lásky, ktorú sme obaja predstierali...



"He says he loves me all the time
He calls me 15 times a day
He likes to make sure that I'm fine


Maybe I'm just overreacting 
maybe you're the one for me" 


Na Vianoce si veľmi prajem, aby ste sa poučili na mojich chybách. Presne preto o nich píšem.
Tak šťastný nový rok, bez ospravedlňovania a predstierania!

♥ Kristin ♥

4 komentáre:

  1. Aj tebe krásny a hlavne šťastný Nový rok želám, veľa úspechov. :)

    Rebelliouslily

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Ono to přejde.. Prošla jsem si tím stejným. Nebyla jsem šťastná, ale spokojená, říkala jsem si, že to mi vlastně stačí. Sice nebyly ohňostroje, motýli, ale bylo to ono. Věřila jsem tomu.. A pak jsem zjistila, že chci něco víc. Přišly slzy, z jeho strany, tuna přemlouvání.. Ale stojí to za to. :) Za to vlastní štěstí. Tak ať se daří.

    B&M&P

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Musím povedať,že mne sa pred nedávnom(asi pol roka dozadu) stalo niečo podobné,takže som to aj ja pocítila na vlastnej koži..článok bol naozaj super aj zaujímavý a tebe taktiež prajem nádherný rok 2018,nech je lepší ako ten predošlí :) . Určite neprestávaj písať,pretože máš super blog a veľmi ti to ide :) !
    https://tmatejcikova.blogspot.sk/?m=1

    OdpovedaťOdstrániť